HORY OBJEKTÍVOM 2013
Juraj Práger
Slepá dôvera - dokument - Rasťo Hatiar
Juro i napriek svojmu zrakovému postihnutiu stál na vrchole Gerlachovského štítu, minulý rok v rámci projektu „Slepá dôvera“ vystúpil najťažšiou cestou na Mont Blanc a presne o rok aj Elbrus. Má rád cyklistiku. Jazdí na tandeme a dokonca dosahuje výborné výsledky.
To je niečo!
Medzi záujmy JURAJA PRÁGERA (22) patria výpravy do jaskýň, lezenie po skalách a výstupy na slovenské hrady, ktoré si aj fotografuje. Že vraj nič zvláštne? Juraj je nevidiaci.
S Jurajom sme sa náhodou stretli na hrade Pajštún. Chalan s bielou paličkou štverajúci sa po skalách je totiž nenápadný asi ako Eskimák na pláži. A to nás úplne dorazil, keď si začal zrúcaniny fotografovať... Takže keď prehodil, že to ani zďaleka nie je jeho prvý hrad, slovo dalo slovo a naplánovali sme si Biely Kameň, kde zhodou okolností ešte nebol.
Postupná tma
Aby bolo jasné, Juraj vidí na úplne krátku vzdialenosť – pár centimetrov – no už je považovaný za nevidiaceho. Ešte ako dieťa prekonal zápal očného nervu a postupne strácal zrak. Teraz externe študuje v druhom ročníku teológie pre laikov. Skriptá dostáva v elektronickej podobe priamo z fakulty. Doma mu ich potom číta počítač. Šetrí si na mobil, do ktorého sa dá nainštalovať zvukový program. Zatiaľ má aspoň hovoriace hodinky. „Predtým som študoval rok na pedagogickej fakulte, pretože chcem pracovať s deťmi. Mal som však problémy s matematikou. Potreboval som to pochopiť v škole, ale nedovidel som na tabuľu. Síce som chodil na konzultačné hodiny, ale celé štúdium sa takto nedalo vykryť,“ rozpráva Juraj cestou na hrad. Sám tvrdí, že ho humor neopúšťa, a počas rozhovoru hľadá v lese huby. Hmatom. Výsledkom je celkom slušný hríb modrák.
Chcel byť vodičom
„Nikdy som nerátal s tým, že úplne stratím zrak. Vždy som sa cítil ako zdravý človek. Bral som to ako obyčajnú zrakovú chybu. No keď som sa dozvedel, že mi postupne odumiera zrakový nerv, uvedomil som si, že je to niečo iné ako krátkozrakosť alebo ďalekozrakosť. Beriem to však športovo, aj keď som nikdy nepredpokladal, že skončím s bielou paličkou,“ dodáva a len tak zamrmle, že sa konečne plánuje naučiť Braillovo písmo. Jedna vec ho však veľmi mrzí – on jediný z rodiny nemá vodičský preukaz. Odmalička chcel byť šoférom autobusu. Fascinuje ho mestská hromadná doprava. Ovláda ešpézetky všetkých nových solarisov, ktoré nedávno začali jazdiť v Bratislave. „Keď som ešte trochu videl, rád som sa bláznil na motokárach. Prestal som s tým, keď som skoro zrazil vlajkára,“ vysvetľuje Juraj. Pred tromi rokmi sa dokonca ešte popamäti bicykloval, no takmer na to doplatil. Spadol na hrádzi, rozbil si hlavu a chvíľu bol v bezvedomí. „Bolo po daždi, vletel som do mláky, čo bola vlastne jama. Teraz si to vynahrádzam tandemom. Už som na ňom najazdil skoro tritisíc kilometrov. Naši to berú s humorom. Napríklad keď mamke spadne tabletka, ja jej poviem: Tam ju nehľadaj, počul som, že dopadla za mňa. Jednoducho sa mi zlepšil sluch,“ vraví.
Fotky pod lupou
Keď sme konečne na hrade, Juraj vyberá z batoha fotoaparát a „cvaká“. „Rád fotografujem skaly a zrúcaniny. Môžem si ich čiastočne prezrieť vo zväčšovacích programoch. A na skaly aj rád leziem. Boli sme na dovolenke na Bukovej, niečo som nafotil a mamka vraví: No, slepý nafotí lepšie fotky ako jeho sestra, ktorá vidí,“ smeje sa. Kým ešte videl, naučil sa samostatne pohybovať doma aj po meste. Tam mu však život často komplikujú zbytočnosti. Napríklad na Obchodnej ulici je na chodníku v zámkovej dlažbe vodiaca čiara pre nevidomých. Mnohí tam však parkujú a neraz sú na nej aj reklamné pútače.
Špagety popamäti
Možno povedať, že Juraj má naozaj úžasných rodičov. „Vždy som mu povedala toľko, koľko dokázal pochopiť. Najväčší úder však pre mňa bol, keď som sa istého lekára spýtala, či sa to zlepší. Povedal mi: Keď toto okno rozleptáte kyselinou, už nikdy cezeň neuvidíte. A Jurko vtedy sedel vedľa mňa... Revala som v aute, až kým som to neodšoférovala domov,“ spomína Alena Prágerová (44), keď sedíme u nich v obývačke. Údel svojho syna však berie statočne a chváli ho, že dokonca vie variť špagety. „Minule chcel, aby som ho naučila robiť vyprážaný syr. Doma dokonca aj pomáha – má na starosti umývanie dlážky, vynášanie smetí a nakupovanie. Raz mi doniesol namiesto grepov pomaranče. Úplne ma však dorazil, keď si vymyslel, že mu budem robiť šoférku na tandeme. Prešli sme dvadsaťpäť kilometrov, necítila som si nohy, nemohla som si sadnúť. Ale teraz zvládame aj viac,“ hovorí so smiechom. Prágerovci totiž obľubujú čierny humor, ktorý ich drží nad vodou. Dodnes sa Juraj smeje na tom, ako sa s ďalším nevidiacim kamarátom vybrali sami na púť do Marianky. Samozrejme, že cez Malé Karpaty...
