Akcie OKST VU 2011

apríl-máj 2011 - Dhaulágirí

Trekingovo-horolezecká expedícia k Dhaulágirí

       

Už v  roku 2004, kedy som prvýkrát navštívila Nepál, ma táto úžasná krajina uchvátila a navždy si ma získala. Nielen pre prekrásne a najvyššie veľhory, akými Himaláje nesporne sú, ale získala si ma hlavne pre jej jedinečnosť, zvlášnosť a ľudí. Túžim sa tam znovu vracať, preto som ani chvíľu nezaváhala, keď som dostala ponuku Nepál znova navštíviť.

Cieľom našej „mini“ expedície bol trek okolo Dhaulagiri (8.167 m), ktorá je najzápadnejšou nepálskou osemtisícovkou a lezecký výstup na Dhampus Peak (6.038 m), nachádzajúci sa v jeho blízkosti. Popisovaná obtiažnosť treku nesklamala, avšak ťažkosti vyvažovala neskutočná krása krajiny, kde sa  komercii ešte  nepodarilo narušiť jej panenskosť, krásu a život miestnych ľudí.

Prechádzali sme dedinkami s ryžovými políčkami, dozrievajúcimi banánovníkmi, zasadenými v subtropickej zeleni. Krajina každým dňom bola menej obývaná, len občas sme narazili na jednoduchú usadlosť s políčkom, kde nás na priedomí  vítali obyvatelia s kŕdľom bosých detí. Na prvý pohľad neskutočná chudoba a skromnosť, ale pri pozornom vnímaní človek pochopil, že tí srdeční, skromní ľudia, vždy s úsmevom na tvári sú vlastne veľmi bohatí a šťastní vo svojom svete, v lone neskutočne krásnej prírody, kde veľa pre život nechýba.

Naše putovanie v ďalších dňoch  pokračovalo cez  džungľu s exotickými a kvitnúcimi stromami, lianami, plnú života. Podľa miestneho lovca s puškou, pamätajúcou začiatok minulého storočia, i tigrami, ktoré v noci útočili  na kravy a ovce v usadlosti. Prechod džungle a bambusových hájov skončil, a my sme konečne začali „naberať“ výšku.

Ráz krajiny sa začal meniť, cesta viedla korytom rieky s obrovskými balvanmi, kde sme si ju často museli hľadať a začali sme stúpať k dlho očakávaným ľadovcom, ktoré v tejto časti Himalájí začínajú cca od výšky 3.600 m.

Priblížili sme sa k jednej z najkrajších častí treku, talianskemu základnému táboru vo výške 3.660 m. Po dvoch dňoch vlhkej a tmavej  džungle na nám otvorila úžasná scenéria,  nad  zvlnenými stráňami porastenými trávou a pestrými krovinami sa týčlai úžasná a mohutná západná stena Dhaulagiri, ktorá so svojimi 4.500 m patrí k najvyšším na svete. 

Ďalšia etapa našej trasy viedla nehostinným, ale nádherným kaňonom, cez rozorvaný ľadovec Chhonbaraan, nad ktorým sa vysoko na oblohe týčili snehobiele štíty.

Každodenné etapy pochodu sme končili postavením stanového tábora a predošlé dni a noci v teplom a vlhkom podnebí, s odpoludňajším búrkami a krupobitím, sa zmenili na vysokohorské a chladné, keď najväčšie blaho pre človeka je, až po uši sa zakrútiť do páperového spacáka, ktorý sa ťažko opúšťal v rána, keď musel človek vyliezť kvôli prirodzeným potrebám, mráz-nemráz a zadnú časť tela vystrčiť napospas často neľútostnému ľadovému vetru. O to krajšie bolo ohrievanie rúk na hrnčeku horúceho čaju.

Nasledujúci prechod Francúzskeho BC (4.150 m), Dhaulagiri BC (4.650 m), Hidden Valley camp (5.000 m) nás zaviedol až k hlavnému cieľu nášho treku BC Dhampus Peaku vo výške 5.050 m.

V podvečernom tichu, keď zapadajúce slnko osvetľovalo majestátne masívy Dhaulágirí, Annapurien, Tukuche Peak a „náš“ kopec Dhampus Peak, človek tíško  a zbožne stál plný pokory. Čakal nás náročný deň „D“ a plní očakávania, či bude úspešný a „hora nám dovolí“ vystúpiť na jej vrchol, sme si pripravili potrebné veci pre výstup.

Vstali sme 0 2:00 hod do mrazivej tmy, iba na oblohe sa ligotali hviezdy a kdesi nad nami „náš“ kopec. Po hltoch horúceho čaju a vifónu sme za svetla čeloviek pomaly nastúpili do strmého ľadovcového svahu, ktorým sme sa dostali na skalnatý hrebeň. To bola technicky najobtiažnejšia časť výstupu, kde nekompaktná bridlica pod nohami „utekala“ a bez istenia bolo treba opatrne zvažovať každý krok.

Prekonaním tohto úseku sa začalo rozvidnievať a vychádzať slnko. Čakal nás ešte zdĺhavý, i keď už pomerne bezpečný ľadovcový hrebeň, záverečný ostrý hrebienok s prevejom a náš vrchol – Dampus Peak vo výške 6.038 m. Radosť, objatia a krásne pocity umocňovali pohľady na nádherné Dhaulagiri osvietené slnkom, ktoré nebolo nikdy tak „na dosah“, Tukuche Peak (6.920 m) so svojim hrebeňom ostrým ako nôž, v diaľke Annapurny a úplne v diaľke ďalšia osemtisícovka Manaslu.

Toľká krása sa dá ťažko opísať slovami, vedia ju pravdivo vnímať len oči a mozog. A pretože úspech nie je len vyjsť na vrchol, ale sa z neho aj šťastne a bezpečne dostať dole (dobrý horolezec je živý a starý horolezec), našu radosť sme precítili úplne, až v našom základnom tábore, kde sme boli už pred dvanástou hodinou. Namiesto oddychu nás však čakalo po rýchlom obede, zbalení tábora a výstroje vyše 3 hod. pochodu po strmých ľadovcových traverzoch, hore-dolu, stále vo výške 5.000 m, kde každé zaváhanie a chybný krok, spôsobený únavou, by bol tragický.

Po dňoch snehu a ľadu, nás druhý deň čakala o 2.500 m nižšie, v jednom z najhlbších  údolí sveta, budhistická dedinka Marpha. Malebná, tibetského rázu, ktorá ako oáza čupela medzi obrovskými, od nedostatku vlahy zvetralými, vysušenými svahmi a  obkolesená zelenými jabloňovými sadmi, zavlažovanými vodou z  rieky Kali Gandaki. A tu, v časti Dolného Mustangu končili aj naše dni pochodu, v lone divokej, panenskej prírody, mimo ruchu, trekerov a ľudských obydlí.

Čakalo nás ešte pár dní presunu, či už po vlastných, alebo miestnými dopravnými prostriedkami po prašných úzkych cestách, „vystrieľaných“ v skalných masívoch, kymácajúc sa nad hlbokými zrázmi. A potom už let do Pokhary, druhého najväčšieho mesta Nepálu, ktoré leží v čarovnom údolí, s ešte krajším jazerom a nad tým všetkým sa týči fotogenický Machapuchare (Rybí chvost - posvätná hora Nepálčanov) v masíve Annapurny.

Let do Káthmandú ukončil naše úžasné, veľké a nezabudnuteľné himalájske dobrodružstvo, dobrodružstvo o ľuďoch, kamarátoch a vzácnej prírode.

O dva dni odlietame domov so slovami  „Namasté“ a „dovidenia“ Nepál !

 

Text a foto: Klára Špaňová
(prvá fotka Wikipédia - pozn. editora)